observator

Nezdá sa mi, že by filozofovia strácali veľa energie na riešenie vzťahu medzi prijímaním života ako reálu a života ako ustavičnej hry na čosi. Muži sa hrajú po celý život. Na vedcov, na umelcov, na generálov, ba ešte aj na bezdomovcov. Roku 2013 havaroval rýchlik pri Compostele na severe Španielska. Rušňovodič voviedol vlak do úseku rýchlosti obmedzenej na 80 km, ale skutočná rýchlosť vlaku bola na tomto mieste údajne trojnásobne vyššia. Vraj miloval rýchlosť!
Vážne pracujú milóny ľudí na výrobe predmetov na zábavu: v letectve, v auto- aj cyklopriemysle, v chove zvierat, vo flórovýrobe, pričom značná časť produkcie týchto odvetví ide na zábavu, u mnohých na celoživotnú zábavu pretekárov a tých, čo pretekárov obsluhujú. Takzvané adrenalínové športy zamestnávajú množstvá výrobcov a obslužného personálu vo vodných a vzdušných športoch, v „divokom“ splavovaní, v skokoch z veží a v parašutizme.
Aj študovať ide mladý človek to, čo ho „baví“ a nie, čo dajme tomu – treba. „Trebaštúdium“ bolo v časoch, keď sa absolventom dávali tzv. umiestenky. Pre rozvíjajúci sa rozvoj krajiny to síce malo istý význam, lebo sa zabezpečilo šturmovanie vo viacerých budovateľských, výrobných a obslužných sférach, ale tí šikovnejší a deti z politických rodín aj tak išli skôr či neskôr tam, kde ich to „bavilo“. Napríklad lekármi sa nie vždy stali nadaní, ale „dodaní“ mladí ľudia. Vtedy vôbec platilo, že dieťa lekára nemá právo ísť študovať medicínu a dieťa umelca umenie. Iba deti funkcionárov mali právo ísť funkcionárčiť, lebo v tom čase to bolo najvýnosnejšie povolanie. Ako keby v pozadí všetkého stálo heslo: prečo by sa mali zazobávať deti zazobaných, s výnimkou detí bývalých robotníkov, z ktorých socializmus urobil funkcionárov. Taký funcionár nielenže rozhodoval o živote a smrti svojich spoluobčanov, ale bol aj najbližšie ku korytu, z ktorého si bral najprv on a „až čo zostalo, tým hladnejším sa dalo“ (J. Zborovjan). Vrátane devízových prísľubov za hranice.
Čitateľ nemietne, že zveličujem rolu zábavy a uprednostňujem ju pre rolou zmocňovania sa moci a majetkov. Áno, má veru tento čitateľ pravdu. Lenže línia vydávania energie buď na prácu alebo na zábavu nie je totožná s líniou vydávania energie na zadovažovanie si základných prostriedkov, ktoré v duálnom spoločenstve prerástlo do kopenia týchto prostriedkov. V prvom prípade ide o rozdielne koncepcie trávenia svojho času, keď jedni pudovo cítia potrebu pracovať v záujme udržania sa pri živote, kým tým druhým stačí vedomie, že ktosi pre mňa tieto prostriedky tak či tak zadováži, takže ja sa môžem hrať na vojvodcu, Fitipaldiho alebo na Saint d´Exupéryho. Istotne cítite, že v tejto otázke sa mihá morálka takisto, ako v tom druhom prípade, keď sa jedni začnú priživovať na tom, že hodnoty nevyrábam ja sám, ale zato iba ja dokážem dať týmto hodnotám spoločenský lesk a mne osobne nevídaný blahobat. No?!
Pekná hra, čo poviete..?