observator

Bože môj na nebesiach, Ty vieš všetko. Ty vieš najlepšie, na čo dnes starec myslí. A on veruže myslí na všeličo: prečo počítač nefunguje, ako by mal, prečo musí jeho mladšia sestra prežívať hrôzu z nevyliečiteľnej choroby, prečo sa ten svet odrazu krúti iba okolo sexu a peňazí… A ešte myslíme na našich akože nehodných nástupcov, ktorí, bárs aj vzdelanejší a niekedy aj objektívne schopnejší, nám prichodia, ako by nám akosi nesiahajú ani po členky (sic!); na politikov, z ktorých sa vraj postupne stávajú zlodeji a nepriatelia ľudu. A dnes si už ani netrúfame vysloviť presvedčenie, že tí pred nimi boli podľa nás o poznanie lepší. Aj keď možno iba preto, že sa báli ukázať v pravom svetle… (Hm, báli sa. Aké je dobré niekedy báť sa. O tom nám, Bože, veľa napovie štúdium leninizmu a teológie.)
Ty však vieš, Všemocný, že toto všetko sú iba pocity. Zlostí nás počítač, znepokojuje zdravotný stav príbuzného, dráždia nás prejavy prázdnoty súčasného života. Ale čo to má spoločné s Tvojou pravdou, pravdou o svete a s jeho objektívnou existenciou? Počítač predsa donedávna fungoval, sestra nebola odjakživa chorá a na prázdnote života sme sa aj sami zúčastňovali. Vtedy sme sa nezamýšľali nad tým, či je to správne alebo nie. Takto sme žili. A naše terajšie otázky trápili vtedy celkom iných ľudí, len nie nás. Prečo? Nuž preto, Otče náš nebeský, že sme boli mladší, zdravší, dravší a životaschopnejší. Brali sme život vecnejšie, s vierou v budúcu krásu a dobro, takže sme ho vlastne brali romanticky. Dnes sa síce chválime, že sme v názoroch vecní, praktickí, lebo sme vraj skúsení. Nie je to pravda. Čím častejšie tvrdíme, že sme nepredpojatí, tým viac prekypujeme bezhraničnou zaujatosťou, ľpením na svojich starodávnych poznatkoch a aj zvykoch. A navyše naše názory sprevádza nekonečná starecká tvrdohlavosť. V súlade s postupným strácaním pamäti vraciame sa v hľadaní príkladov z minulosti k istým stereotypným pamäťovým blokom a vydávajúc tieto svoje „výkony“ za vrchol ľudského myslenia, do zbláznenia otravujeme nimi svoje okolie. Nasadzujeme do bežných hodnotení sveta svoje klišéovité kritériá spred päťdesiatich a viacej rokov a zanovito trváme na svojom. Mladší sa pritom tvária spravidla úctivo a zdvorilo, ale počas rozhovoru s nami si zaumieňujú, že sa budú stretnutiam s nami čo najviac vyhýbať. V rozhovoroch s rovesníkmi hudieme svoje, dávajúc spravidla najavo svoju nadradenosť. Slovom – pomaly, ale s absolútnou istotou sa prepracúvame k vlastnému osamoteniu. V ňom si začneme hovieť, počas samoty sa utvrdíme v tom, že máme pravdu, samota sa nám stane priateľkou a jedinou istotou.
Na toto myslíme dnes, Pane Bože. Vlastne – mali by sme myslieť. Ale nedeje sa to. My sa lepšie cítime v ulite životom zabudnutého, nepochopeného, neuznaného starého človeka. A keď myslíme na svoj počítač alebo na svoju chorú sestru, robíme tak iba z nedostatku sily a vôle myslieť aj na vznešenejšie veci, napríklad ako nás naši najbližší vystroja do rakve a či nám organista zanôti Solvejginu pieseň…
Pomôž nám, Bože, precitnúť z tohto sna, Ty to dokážeš.
Čo však bude s nami potom? Čo sa stane, ak sa starec začne správať ako mladík? Prestane hromžiť, závidieť, podceňovať všetkých a všetko okolo seba a vyvyšovať sa nad ostatných? A čím zaplní čas venovaný týmto svojím filozofickým zábavkám, svojmu kohúteniu sa, ak mu nevrátiš aj energiu na vytváranie hodnôt a zabezpečovanie budúcnosti svojho rodu?
Bože, vráť nám aj silu.
Aj schopnosť robiť to, čo má muž robiť.
Aj vek, ktorý k tomu patrí.
Ale ak sa nazdáš, že nesmrteľnosť a reinkarnácia sú v rozpore s prikázaniami, ktoré si dal Mojžišovi, prikáž aspoň upchať kanál, ktorým sa do môjho príbytku dostáva starecká zloba, alebo ju daj premeniť na žičlivosť, ako premenil Tvoj syn vodu na víno.
A keď je už reč o vínku, nuž aj toho nám dožič viac, náš Všemohúci Bože, lebo možno práve ono dokáže robiť z nášho života aspoň dočasný pozemský raj. …Raj? Ajajaj!
Amen.