Hodne sa dnes prská proti brusselskej byrokracii a najnovšia zvesť o tom, že nám určia počet decilitrov vody na použitie pisoára, aby sa šetrilo touto vzácnou tekutinou, vyvolala búrky národného smiechu. Ako vtedy s tými zakrivenými uhorkami. Ale Brussel paralelne s uhorkami nezaujímalo hromadné ničenie potravín v bohatých krajinách a dnes ho nezaujíma to, že desaťtisíce súkromných bazénov u milionárov sveta spotrebujú za deň toľko vody, koľko jej nevypije svet za desať rokov. Nemusí to byť pravda, ale otázka akoby stála naozaj tak, že keď už je tej vody akosi pomenej, bude dobre, keď plebs bude opatrnejšie cikať, aby boháči nemuseli obmedzovať spotrebu vody vo svojich bazénoch. Nech sa len bohatí rozbohacujú a chudobní zbiedňujú. Veď o to svetovému kapitálu predsa ide. Za prvej Československej republiky dva a pol percenta vyvolených vlastnilo zhruba osemdesiat percent majetku krajiny. Za Veľkou mlákou vraj pár tisíc najbohatších vlastní takmer všetko. A vývoj zreteľne ukazuje, že to tak bude pokračovať. Pár desiatok politikov na Slovensku poberá príjmy z niekoľkých osobných zamestnaní a pätnásť percent národa nemá do čoho pichnúť. Monika Beňová si dokonca postavila svoj politický program budúcej županky na tom, že presviedča voličov, aké je pre ňu dôležité mať v hrsti funkcie, lebo prenáša poznatky z jednej do druhej a tým vedie Slovensko ku krajším zajtrajškom! A slovenské ovečky to berú ako svoju merindu.
A dno je už na dohľad. Keď budeme v jame všetci, Kaliňák ju jedného dňa prikryje neukradnuteľným plastovým príklopom a pôjde k hŕstke svojich, čo zostali na vrchu, osláviť svoje veľké politické víťazstvo.