Práca je radosť aj starosť. No aj tak je to elixír života. Vraj človek žije, kým sa hýbe. Podľa mňa žije, kým kreuje. Čokoľvek, len nech je to nové. Aj keď drobné, ale „svoje“, autentické a autochtónne. A humánne, najmä to. Letel sokol nad krajinou a zazrel opustené psíča. Videl som, ako sa vták strmhlav spustil k zvieratku, ľavou opazúrovanou nohou ho jemne pritlačil zemi a pravou ho začal hladkať. Sokolími pazúrmi! A jednako to vyzeralo, ako keď mať utešuje dieťa. V skutočnosti by to sokol asi neurobil. Ale ako symbol záchrany, ako odraz vnútra tej dobrej polovice živočíšneho „ja“ je to takmer prirodzené.
Azda tento prejav pozitívneho animizmu je analógiou ľudskosti, o akej všetci hovoríme, ale ešte nikomu sa ju nepodarilo skoncentrovať v sebe ako jedinú a nezameniteľnú hodnotu. No veď ako aj: vesmír aj každá jeho molekula sú nositeľmi oboch tvárí sveta. Preto je každý celok, každá jednotka aj autentická, aj autochtónna.
Práca, kreativita bude posledným znakom toho, že ešte žijeme, aj keď sa už telo bude lúčiť so svetom.
Pracujme, priatelia, na všetky strany, bárs aj do úmoru. Sami cítime aj vieme, že sa to vlastne inak ani nedá.
Rozpis sa viac o tej ludskosti aj ked ...
Celá debata | RSS tejto debaty