observator

Domov, doma, domovina, domicil…
Na rozdiel od viacerých, najmä od tých, čo z rôznych príčin uviazli nadlho alebo navždy v cudzine a ich postoj k pojmu domov nie je nikdy bez sentimentu, vnímam tento problém celkom prakticky:
Mnohí členovia živočíšnej ríše pudovo spájajú svoju existenciu s miestom, kde sa zrodili alebo kde dorastali. Nevieme, koľko je v tom citu a koľko rozumu, ale mechanizmy logiky (u zvierat istej praktickosti) vedú tvora po najjednoduchších cestách k zabezpečeniu istoty, pravdivosti, sebavedomia aj sebaúcty – k návratom domov. Mravec, lastovička, líška, človek – každý má svoje hniezdo, svoju noru, svoj brloh. Lebo každý práve v tomto svojom domove prišiel na svet a tam ho aj začal vnímať a spoznávať. Kto ale uzrel svetlo sveta priamo pod slnkom či za svitu mesiaca, na mieste, kam stihla doputovať jeho veľrybia, slonia alebo srnčia mať, si svoj domov nehľadá, lebo pre takého je domovom svet, príroda. Zvery z nory či z ležoviska sa domov vracajú z praktických príčin, čo najčastejšie robí aj človek, ale vyšší stupeň fungovania nervstva a pocitová či logická pamäť človeka pridáva do vzťahu k svojmu miestu zrodu aj emotívne dimenzie. A sktočnosť, že človek sa aj rozpráva s iným človekom a stihnú si spoločne pripomenúť fakty z vlastnej minulosti, preráža aj cestičku sentimentu a sklonu k poetizácii faktu. „Tam kolíska moja stála“, Wo´s Doerflein dort zu Ende geht“, „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“… Spomienka je ten najväčší nezbedník pri tvorbe pocitu domova. Rodičia, súrodenci, priatelia, spoločne prežité časy… A neskôr aj hrob, bývalý rodný dom, veža kostola, kam sa pravidelne chodievalo na prosby a modlitby… A jednako. Keď si už vo veku, čo ťa opustili nielen starí rodičia a rodičia, ale aj niektoré z tvojich detí či nedabože aj vnukov, začne sa ti strácať aj vidina domova a keď máš to šťastie, že ho môžeš po rokoch naposledy navštíviť, zisťuješ, že ti je tu všetko akési cudzie a že si sem vlastne ani nemal chodiť. A pritom sa dfívaš na tie isté miesta, ktoré si v spomienkach aj v skutočnosti tak veľmi miloval. No ty svoj domov aj naďalej v sebe nosíš. Sú to miesta a ľudia, ktorí s tvojím pôvodným domovom nemajú nič spoločné a ty ich jednako zahŕňaš medzi fakty svoho domova. Ale už nie toho niekdajšieho, toho sentimentálneho, city burcujúceho, ale domova, ktorý si si vyslúžil a možno aj vydobil celým svojím životom.
Domov je v skutočnosti miesto, v ktorom sa v danenj chvíli sústredili všetky najlepšie a najkrajšie vnemy a pocity z tvojho života. To je to tvoje mezastupiteľné súkromie, akého niet nikde inde na svete a do ktorého nemá a ani nikdy nebude mať nikto prístup. Domov je vedomie tvojej istoty, krásy patriacej iba tebe a veleby toho, čo je mimo a zároveň aj v tebe samom.