observator

Pojem postmoderna je z politoligického slovníka a pokúša sa charakterizovať dobu z hľadiska spoločenského dosahu tvorby. V 20. storočí takto vznikali termíny modernizmus, avantgarda, socrealimus a pod., ale podnes si nikto netrúfa povedať, ktoré z vtedy vznikajúcich diel kam patrí. Je na teoretikoch, kam čo zaradia. Lebo v tvorbe nebýva obsiahnutý iba jeden rozmer, ale čím je dielo lepšie, tým je univerzálnejšie. Alfred Jarry je pre niektorých autorom zo sfér divadla absurdity, pre niektorých patrí k dada a pre iných zas je to div nie zakladateľ surrealizmu. A čím je v skutočnosti? Poľský dramatik Mrožek takmer zopakoval jeho postupy a napriek tomu, že ho označovali za absurdistu, jeho dielo zostane kultivovanou satirou polovice uplynulého storočia a na jeho „absurdné“ rozmery sa jednoducho zabudne. Ale veď to isté sa týka aj Čakania na Godota, nie?
Umenie je na hranici toho, čo sa od neho už celé storočia očakáva, a toho, čo ho radí k propagande bezútešnosti. Ale veď divák a poslucháč umeleckých diel nekonzumujú iba postmodernu, takže im môže byť jedno, čo hlása a čo sleduje. Isté je, že je odrazom doby. Lenže z histórie vieme, že aj najdekadentnejšie politické, spoločenské a umelecké obdobia vystrieda vždy čosi nové, čo býva spravidla optimistickejšie ako to predtým. Po druhej svetovej vojne vyvstala pred recipientom analýza čerstvej histórie ľudstva a radostné perspektívy povojnového obdobia. Treba nám do budúcnosti očakávať viac? Tým skôr, že umenie je pre potešenie duše alebo dialóg s ňou, kým hrôzostrašný termín postmoderna je studený ako psí ňufák. Ha!