observator

To, čo nasleduje, je iba pars pro toto. Ľahostajnosť je vždy ľahostajnosťou, aj keď sa javí iba v malých veciach, aj keď vo veľkých. Keď sa už však stane vojvodkyňou v správaní sa ľudí voči sebe, znamená to, že sa blíži katastrofa. Nepovedz, čitateľ, že so mnou nesúhlasíš, lebo to by si zapieral vlastný nos medzi očami.

A teraz k tomu „pars“: Čoraz častejšie sa objavuje v rozhlase meno mladej speváčky Simy Martausovej. Zaujala sviežim hlasom mladice, či skôr dievčaťa, a svojimi pesničkami dokazuje, že okrem osláv fyzického milovania a pádov na samé dno existujú aj témy z normálneho života a prirodzených vzťahov. A oznamuje to nepateticky, s argumentáciou podmanivých zvukov a zrozumiteľného básnického obrazu. Je pravda, že speváčka sa netají svojím vzťahom k Bohu a túžbou po harmónii Všehomíra, čo je nesmierne sympatické radovému vnímateľovi, ale dráždi veľkorevuálnych „tvorcov“ zarábajúcich na základnom ľudskom pude – na záchcevke, na čomsi, čo stojí na slintavých predstavách o telesnej rozkoší. Ale odhliadnuc od toho, získava Sima diváka bez toho, že by za ňu lobovala nejaká silná finančná či politická skupina. Tým je Sima z pochopiteľných príčin ľahostajná. Lenže ona je, žiaľ, ľahostajná aj tým, čo boli svedkami a možno aj usmerňovateľmi jej prvých životných krokov. Predstavte si tú smolu: Martausová vyštudovala herectvo a sama sa za ten čas pripravovala na vlastnú cestu speváčky. Nedisponovala v tomto ohľade ani pomocou svojich, aj tak „iba“ činherných pedagógov, a fakulta, kde by jej teoreticky mohli pomôcť, teda hudobná, ani len nevedela, že po chodbách ich pedagogickej inštitúcie sa pohybuje ktosi, kto bude raz školu ako takú možno veľmi úspešne reprezentovať. Počas Siminho štúdia sa táto ľahostajnosť nepredierala na svetlo sveta. Často to tak býva, že študent je u nás, na Slovensku, odkázaný výlučne sám na seba. Ale dnes, keď sa už speváčka vníma ako pučiaca súčasť nášho umenia a kultúry, sa škola k nej akosi nehlási, lebo činoherci môžu byť urazení, že odbehla, kým hudobníci tento žáner nie veľmi uznávajú, takže si povedia – no, čože už, keď už…

Speváčka sa presadzuje sama. Pomáhajú jej, ale celkom iní ľudia, nie tí, čo boli pôvodne „svoji“. Pre nich je nateraz ničia. Prihlásia sa, až keď bude sláva dievčiny absolútne istá.