observator

Ako stratil pojem demokracia svoj pôvodný význam?

V antickom Grécku stála demokracia na tom, že všetci rozhodovali o všetkom. Priamou cestou. S výnimkou otrokov.
Dnešná demokracia umožňuje všetkým rozhodovať o všetkom. Tentoraz zastupiteľskou cestou, lebo priama je prakticky nerealizovateľná, hoci, ako ukazujú Švajčiari, možno sa k nej čo najväčšmi priblížiť. S výnimkou… Aha, a tu je ten háčik! Principiálny. Chýba nám tu náhrada stavu otrokov. Tí v Grécku nesmeli rozhodovať o ničom. A načo aj? Bolo ich mnoho, možno väčšina. Zbaviť ich práv, to bola tá najdemokratickejšia cesta k takej demokracii, ktorá ktorá demokraticky zrovnoprávnila všetkých, okrem otrokov.
A kto má teda nahradiť otroka dnes? Marx ho nazval lumpemproletárom, my škaredou expresívou – luzou, ešte škaredšie – zberbou. Nevieme síce presne vymedziť jej postavenie (nepracujúci? povaľači? bezdomovci? asociáli?), ale vieme, že prevažne ona marí šľachetné ciele demokracie, lebo iba tento substav chce dosiahnuť to, o čo išlo vtedy starogréckym otrokom, keby mohli voliť: odhlasovala by si všetko to, čo je v jej prospech. A čo je v jej prospech, nie je v prospech plnohodnotných, bohatých, vládu v rukách držiacich a peniaze si bezohľadne kopiacich občanov.
Čo všetko si takáto demokratická spoločnosť dneška môže na rozdiel od luzy zabezpečiť?
1. Princíp nedotknuteľnosti seba a svojho majetku.
2. Zákony, ktoré podporia jej úsilie udržať si moc, právo a imanie.
3. Zbavenie občianskych práv každého, kto by chcel dve predchádzajúce výsady akokoľvek narušiť.
Luza však vinou totálnej nedokonalosti dnešnej demokracie presiaka so svojimi názormi do všetkých spoločenských vrstiev. Jej bepríjmová časť sa domáha vyšších podpôr a priemernych platov, menšinová luza chce práva, aké neumožňuje ani len sama príroda – hromadé vraždenie ľudských plodov, zrušenie dvojpólnosti fungovania sveta vtísnutím symbolu medzi jing a jang alebo plus a mínus, medzi nulu a jednotku (medzipohlavie!), vyňatie tých, čo z akýchkoľvej príčin nepracujú, spod zákona o rovnovážnosti práv a povinností. Ďaľšia časť, tá „šľachtická“, vládna a prlamentná luza, chce dosiahnuť beztrestnosť ešte rovnejších medzi rovnými, udržiavanie chodu zdravotníctva a justície spôsobom, že sa na ne skladáme všetci, ale všetko od týchto inštitúcií dostávajú iba vyvolení. V zdravotníctve platí: všetko „máš ak na to (z mozoľov tých, čo vyrábajú hodnoty) máš“, v pravosúdí: „máš, ak z nás niekoho tam máš“. A ešte takzvaní „výluční“, tí „spravodliví“ demokrati: pätnásť ľudí v sídlisku sa rozhodne, že napíše petíciu proti dodatočnej zástavbe voľného priestranstva, ktoré bolo zaplánované už pri schvaľovaní projektu sídliska. Bude nám zavadzať vo výstavbe. Zakryje nám výhľad na hory. Poobede bude tieniť. V noci bude hluk z okien. A s čím rátali títo demokrati, keď si kupovali byt na sídlisku? Že iní už bývať nechcú? Alebo: iní pätnásti podpíšu petíciu proti rozšíreniu parkoviska na sídlisku. Kam sa pôjdu naše deti hrať? Ale nasledujúce ráno už nejeden z nich ide na úrad pýtať priestor na parkovanie, lebo si kúpil nové auto. A chce ho mať rovno pod oknamu bytu. Tam, kde by sa vlastne mali hrať jeho deti. Alebo je to ináč?
Mimoriadnu vážnosť si vynútila v posledných rokoch diskusia o demokracii v medzinárodnom či nadnárodnom uchopení. Výlučne vnímaví ľudia sveta sa združia do organizácie, kde budú akrívne odmietať výstavbu atómových elektrární, výrub lesov, prehrádzane tokov, budovanie diaľníc, ukladanie ropo- a plynovodov. My už predsa elektrinu máme a cesta z Bystrice do Bratislavy je dobrá, nie? A že Američania mohli kedysi postaviť stovky kilometrov ako priamka sa po krajine vinúcich diaľníc preto, že tejto priorite nemol brániť ani jednotlivec, ani obec, ani štát, to sa už zabudlo.
Ozaj, a kde sa končí demokracia na zemeguli? Na brehoch oceánov? Na hraniciach kultúr? A ak je to tak, ako ju importovať za tieto hranice? Pôsobením cez dobrý príklad, alebo, ak treba, aj násilím? Isteže, aj Srbi možno boli v minulosti voči kdekomu násilnícki, aj Iračania. No dnes musia držať jazyk za zubami: čušte a čosi si vytrpte, keď vám s rinčiacimi, zlovestnými zvukmi prinášame demokraciu!
Čas ako jedna z veličín našej existencie sa tiež nemôže odťahovať od zodpovednosti za úroveň demokracie. V minulosti nám podával ako ideál štát helénsky, dnes iné štáty, až hen zo zámoria. Lebo demokracia je len jedna, tá naša. A my ju radi roznesieme po svete. Aj k Eskymákom, ak sa nám zapáčia ich prírodné bahatstvá, aj k obyvateľom africého pralesa, len čo nám pochybne drevo a exotické zvieractvo. Odmenou tamojšiemu obyvateľstvu bude, že sa naši zámožní tu i tam poskladajú domorodcom na nevyhnutné potraviny. Veď oni ani nič iné nepotrebujú.
Demokracia nie je to najlepšie na svete, vravia múdri politici, ale zatiaľ ešte nevymyslel nikto nič lepšie. Ale – načo by sme vymýšľali? Vývoj sám prinesie alternatívu. Doteraz za prudkých spoločenských zmien prinášal iba bunty a rebélie, najnovšie to už možno bude čosi iné. Ktovie. Čo ak to bude to „to lepšie“?